Ficova kampaň strachu
Strach z vojny je jeden z najsilnejších politických nástrojov. Robert Fico to vie. A tak nám ponúka jednoduchý príbeh: NATO nás môže zatiahnuť do vojny, článok 5 môže poslať naše deti na front a on je ten, kto nás pred tým všetkým ochráni. Lenže tento príbeh stojí na nesprávnom vysvetlení toho, čo článok 5 v skutočnosti znamená.
Každý z nás si spomenie, kedy sme sa naposledy báli. Ten pocit ťažoby v žalúdku, nervozita a čakanie, čo sa stane. Vieme, čo je báť sa. Pamätáme si to. A vieme aj to, čo je strach o svojich blízkych. Od chvíle, keď mám Emíliu, poznám nový rozmer strachu. Zrazu človek nečíta správy iba ako bezpečnostný analytik. Číta ich aj ako rodič. A čo to má spoločné s dnešnou politickou situáciou? Všetko. Pretože aj tu ide o strach. Strach z vojny. Zo zabíjania, utrpenia, znásilňovania a bolesti.
Práve preto je strach taký účinný politický nástroj. Stačí niekoľko silných obrazov a zložité otázky sa zrazu zmenia na jednoduchú dilemu: Chcete vojnu, alebo mier? Chcete, aby vaše deti išli bojovať na front, alebo aby zostali doma? Chcete NATO, alebo nechcete vojnu? Lenže toto je falošná voľba, ktorú nám cez víkend opäť naservíroval Robert Fico. Môžeme chcieť mier a zároveň chápať, že mier sa niekedy musí chrániť. Môžeme nechcieť vojnu a zároveň podporovať obranné schopnosti vlastnej krajiny.
Fico dnes vystupuje ako premiér, ktorý údajne ako jediný nedovolí zatiahnuť Slovensko do vojnového konfliktu. Tá rétorika je jasná. Zlá opozícia, „vojnoví štváči“ a Západ chcú vraj Slovensko prostredníctvom NATO zatiahnuť do vojny s Ruskom. Ako? Podľa tejto logiky tým, že budeme rešpektovať článok 5 a pomôžeme niektorému zo spojencov, ak by bol napadnutý.
Článok 5 hovorí, že ozbrojený útok proti jednému spojencovi sa považuje za útok proti všetkým a ostatní spojenci sa zaväzujú napadnutému pomôcť. Ako, to už článok 5 neurčuje jedným univerzálnym spôsobom. Každý štát prijíma opatrenia, ktoré považuje za potrebné. Môže ísť o vojenskú pomoc, ale nemusí. Toto je článok 5. Nie tlačidlo „vojna“. Nie mechanizmus, ktorý automaticky pošle slovenských vojakov na front.
Je to záväzok kolektívnej obrany. A jeho najväčšia sila paradoxne spočíva v tom, že dúfame, že ho nikdy nebudeme musieť použiť. Pretože ak potenciálny agresor vie, že útok na jedného člena znamená reakciu celej Aliancie, zvyšuje sa cena takéhoto útoku. Práve odstrašenie je jedným z hlavných zmyslov článku 5. Viac ako 70 rokov bez ozbrojeného konfliktu voči ktorémukoľvek členovi Aliancie je najlepším dôkazom toho, že funguje.
Najlepší spôsob, ako zabrániť vojne, totiž nie je sľubovať, že sa do nej nezapojíme. Najlepší spôsob je presvedčiť každého potenciálneho agresora, že sa mu jednoducho neoplatí začať ju. Predstava, že Putin sa uspokojí s tým, čo už dosiahol, je nebezpečne naivná. Stačí sa pozrieť na Ukrajinu. A stačí si položiť otázku, ako by vyzerala bezpečnostná situácia Estónska, Lotyšska alebo Slovenska bez NATO a bez záväzku kolektívnej obrany.
Neustále spochybňovanie našich záväzkov oslabuje dôveru medzi spojencami. A tým môže oslabovať aj bezpečnostné záujmy Slovenska. Slová slovenského premiéra počúvajú naši spojenci. A počúvajú ich aj tí, ktorí skúšajú jednotu spojencov. Cez hybridné pôsobenie – kybernetické útoky, dezinformačné kampane, či útoky na našu infraštruktúru. Spomeňme si na prípravu podpaľačského útoku na výrobný závod pri Prešove, či pokus o útok dronom na letisku Lipsko/Halle v Nemecku.
Našu dôveryhodnosť, ktorú diplomati a predstavitelia štátu roky budovali, nemožno brať ako samozrejmosť. Dôvera sa buduje dlho, stráca sa oveľa rýchlejšie. Po Ficovi a spol. máme čo opravovať. Prvým krokom je vziať krajinu späť z rúk Fica. Druhým je brániť naše členstvo v NATO a záväzok kolektívnej obrany. A tretím, možno najdôležitejším, je nedovoliť politikom, aby zneužívali náš strach.
Nebáť sa vojny je hlúpe. Nepripravovať sa na rôzne scenáre je ešte hlúpejšie. NATO a Európska únia sú naším životným priestorom. Nechceme byť už nikdy pod ruskou bagandžou. Ukrajina je obeťou ruskej agresie. Slovensko chce byť svojprávnym, dobrým a dôveryhodným spojencom – v NATO aj v EÚ. Nechceme vojnu. Chceme mier, ale nie otroctvo a okupáciu. Všetci vieme, že strachu sa čelí ľahšie, keď mu čelíme spolu.
