Únava z vojny? Ukrajinci ju „vypnúť“ nemôžu, tvrdí humanitárny pracovník Frič
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša mrazivé svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci,“ hovorí Frič.
Od Iraku po Ukrajinu: Ako sa buduje odolnosť voči traume
Frič začínal ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not) v Iraku a Sýrii. „Potom ma tá práca chytila tak, že som sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, ale už ako humanitárny pracovník spojený s pomocou ľuďom,“ opisuje.
Prirovnáva to k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD). „Keď som sa po mesiaci vrátil domov k malým deťom, moja manželka riešila nakupovanie plienok, varenie či prácu okolo domu. Mne to v porovnaní s tým, čo som zažil tam, pripadalo úplne bezvýznamné a nezmyselné. Vznikali z toho aj konflikty,“ spomína.
Podobne to podľa neho prežívajú vojaci vracajúci sa z frontu. „V zákopoch prežili roky a videli, ako im zabíjajú spolubojovníkov. Keď sa vrátia domov, často to nedokážu zvládnuť, lebo si zvykli na úplne iné prostredie.“
Ako kľúčové pri návrate do bežného života uvádza ukotvenie vo vzťahoch. „Tým, že máme deti a manželka ma potrebovala, ma to prinútilo fungovať lepšie – aj keď to určite nebolo dokonalé a náš vzťah to ovplyvnilo.“
„Únava z vojny na Slovensku? Ukrajinci si správy vypnúť nemôžu“
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Masová solidarita opadla a prieskumy ukazujú, že v spoločnosti zhasína záujem.
„S trochou úsmevu vnímam tú frázu, že Slováci sú z vojny unavení. Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci,“ zdôrazňuje Frič.
Aj preto sa jeho práca zmenila. „Pomaly každá druhá moja cesta nesmeruje len s humanitárnou pomocou, ale beriem so sebou novinárov. Robíme príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby sme verejnosti priblížili realitu a ukázali, prečo majú Ukrajinci právo povedať, že sú unavení.“
Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou
Ako príklad uvádza podzemnú školu v Charkove. „Je to úplne nová škola vybudovaná hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu. V samotnom Charkove je takýchto nových podzemných škôl už asi desať. V tejto konkrétnej sa učí tisíc detí v dvoch zmenách,“ približuje.
Deti sú v kryte v bezpečí, no realita je podľa neho krutá. „Stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov. To je realita, v ktorej tie deti žijú,“ hovorí Frič.
V Kyjeve bývali u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami. „Útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite 24/7,“ vysvetľuje.
Stretli aj majora americkej armády vo výslužbe, ktorý má päť detí, no prišel pomáhať ukrajinskej logistike. „Keď som sa ho opýtal na motiváciu, na rovinu povedal: I came here to kill Russians. Hnala ho číra frustrácia z agresie,“ konštatuje.
Až 80 percent svojich aktivít Frič robí na Slovensku – prevádzkuje sociálny šatník, komunitné centrum a stavia centrum pre deti so psychickými problémami. Situáciu na Ukrajine však vníma ako najhoršiu, akú zažil.
„Predstavte si matku v Charkove so 6-mesačným dieťaťom. Jej materská je v prepočte 50 eur mesačne. Plienky a potraviny tam pritom stoja rovnako alebo viac ako u nás. Tí ľudia museli opustiť domovy, mnohí prišli o manželov a na všetko sú sami,“ uzatvára Frič.
