Slovenka vymenila kariéru za život pri Čiernom mori
Valika Holinková pochádza z východného Slovenska, no už 26 rokov žije vo Varne na pobreží Čierneho mora. Do Bulharska sa presťahovala za manželom Lubenom, ktorého spoznala na letnej dovolenke v Albene. Predtým pracovala ako novinárka v košickom Korzári, kde začínala v kultúrnej rubrike a neskôr sa venovala kriminálnym témam.
Príbuzní jej manžela neprijali. Mladý pár najprv žil na Slovensku, no na konci 90. rokov ich dobehli finančné problémy. Luben po zdĺhavom vybavovaní povolenia na pobyt pracoval načierno za minimálnu mzdu, a tak sa rozhodli vrátiť do Bulharska, kde boli ceny nehnuteľností veľmi nízke. Keď mal syn sedem mesiacov, presťahovali sa natrvalo.
Bulharský vidiek koncom 90. rokov podľa nej pripomínal krajinu zasiahnutú vojnou. Rozbité cesty, špina a svorky túlavých psov. „Keď sme si na Slovensku mysleli, že sme na tom zle, stačilo sa prísť pozrieť do Bulharska,“ hovorí Valika. Spočiatku žili u Lubenových rodičov na dedine, neskôr sa presťahovali do dedinky Kičevo asi desať kilometrov od Varny.
Začiatky boli ťažké. Z bohémskeho života v Košiciach sa ocitla v izolácii na vidieku. Aj keď ovládala ruštinu, bulharčina bola pre ňu komplikovaná. Napokon sa ju naučila tak dobre, že si spravila aj prekladateľský kurz. Bulhari jej podľa jej slov pôsobia na prvý pohľad chladne, no len čo si niekoho pustia k telu, sú veľmi srdeční a pohostinní.
Výrazným špecifikom tamojších rodinných vzťahov je podľa nej to, že každý syn je mamin miláčik. „Na prvom mieste je u nich mama, až potom manželka a vlastná rodina. Aj preto som si musela striktne vydupať, že svokra s nami bývať nebude,“ priznáva. Syn dostal meno podľa bulharského zvyku, keďže vnúčatá dedia meno po starých rodičoch. Volá sa Elia Peter.
Keď syn začal chodiť do škôlky, Valika si začala hľadať prácu. Začínala ako sprievodkyňa pre slovenských a českých turistov na Zlatých pieskoch, v letovisku Svätý Konštantín a Helena či v Albene. Neskôr 16 rokov pracovala ako delegátka. Všetko sa zmenilo, keď sa zrušili priame charterové lety do Varny a lietalo sa už len do Burgasu. Začala preto pracovať ako telefonická asistentka a viac sa venovala prekladom.
Prekladala dokumenty pre Slovákov, ktorí v Bulharsku začali podnikať v energetike a budovali fotovoltickú elektrocentrálu. Ponúkli jej miesto konateľky ich firmy. Hoci bola energetika mimo jej záujmu, prijala to a robí to už 12 rokov. Stará sa výhradne o papierovanie a dokumentáciu a pracuje z domu.
Vstup do Európskej únie v roku 2007 Bulharsku podľa nej veľmi pomohol. Opravili sa cesty, staré budovy a príchod zahraničných supermarketov priniesol inú kultúru predaja. Zmenil sa aj vidiek. V ich dedine s tisíc obyvateľmi žije niekoľko anglických rodín, susedov majú zo Švajčiarska či Nemecka a cudzinci naďalej pribúdajú.
Krajina však čelí masívnej demografickej kríze. Populácia klesla z pôvodných deviatich miliónov na 6,5 milióna a približne tri milióny Bulharov žijú v zahraničí. Varna je dnes moderné študentské mesto so 400-tisíc obyvateľmi a piatimi univerzitami. Aj napriek pokroku však krajina zápasí s odvrátenou tvárou transformácie, prechádza neustálou politickou krízou a najcitlivejšou témou zostáva zdravotníctvo a vysoká korupcia.
Valika už návrat do rodnej krajiny neplánuje, hoci sa kedysi túžila vrátiť na východ Slovenska. Ešte pred pandémiou chodievala na Slovensko za rodinou na celý mesiac, no posledných sedem rokov na východe nebola. Veľmi jej chýbajú slovenské hory. Priznáva však, že je hrdá na to, odkiaľ pochádza, a vždy pyšne hovorí, že je Slovenka.
„Dnes som tu naozaj spokojná, máme pekný život. Je to tu vlastne taká rozprávková krajina s úžasnou históriou, o ktorej sa veľa nehovorí. Je to krajina, kde sa voda sypala a piesok sa lial,“ dodáva Valika.
