Regionálne voľby ukázali fiasko Republiky aj hanbu Smeru
Regionálne voľby podľa Borisa Zalu neboli vôbec nevinné. Nechce ich hodnotiť komplexne, iba zaznamenať niektoré javy a trendy. Tým prvým je, že ten typ národnej propagandy, ktorý sa nám tu usiluje vnucovať „sociálna, kresťanská a národná“ koalícia – ako ju v deň podpísania koaličnej zmluvy označil Andrej Danko – sa nepresadil.
Autor nepochybuje, že väčšine leží osud Slovenska na srdci. No nie je to Slovensko kultúrnych vojen, Konevových pomníkov, mazurekovského primitivizmu či ficovskej mytológie proruského „duba“. Celá táto karikatúra, ktorá sa vydáva za „národnú“, zreteľne prehrala. Podstatné je, že Milan Mazurek prehral. V zrkadle úspechu, ktorý zožal Marian Kotleba pred 13 rokmi, je Mazurek fiaskom. Víťazstvo Milana Majerského tiež nie je znakom rastu konzervatívcov, ale len tým, že si ho voliči vybrali ako protiváhu barbarizmu.
V Banskej Bystrici je fiasko „temnárov“ ešte viditeľnejšie. Autor nepovažuje za problém samotnú Republiku, ale za alarmujúce označuje to, že Smer a miestami aj Hlas jej otvorili náruč a prijali ju za koaličného partnera, namiesto toho, aby vytvorili pevnú hrádzu. Tento biľag budú „smeráci“ aj „hlasáci“ nosiť vo svojich znakoch celkom viditeľne. Je zásluhou Ondreja Luntera, že on túto hrádzu postavil pevne a napokon úspešne.
Bratislavský duel Vallo – Ráž
Osobitnou kapitolou je bratislavský duel Vallo – Ráž. Bolo od počiatku jasné, že ak do súťaže nastúpi Jozef Ráž ml., tak Matúš Vallo bude okamžite nielen v pozícii kandidáta na primátora, ale aj hrádze proti nástupu Smeru v hlavnom meste. Vallo to hneď pochopil a viedol systematicky kampaň ako „protificovský“ kandidát.
Ráž sa chcel tomuto deleniu vyhnúť, vystupoval racionálne, argumentačne a prezentoval sa ako nestraník. Napriek sympatickému vystupovaniu však jeho „nestraníckej“ pozícii neuveril nikto, a to je presne ten biľag, o ktorom autor hovorí. Po prvé, samotný Robert Fico prezentoval jeho prípadné víťazstvo ako víťazstvo Smeru. Po druhé, volič vníma každého ministra ako člena tejto vlády, ktorá Slovensko ťahá ku dnu. A tak Vallo vyhral, v očiach časti Bratislavčanov ako okrášľovač mesta a u ďalšej časti ako hrádza proti ficovskému úpadku.
Podobne však prehovorila väčšina väčších slovenských miest: chceme byť dynamické moderné mestá, ktoré poskytujú svojim obyvateľom potrebné služby na najvyššej úrovni, porovnateľnej s úrovňou vyspelých európskych miest. Ani jedno neprejavilo vôľu podobať sa niektorému ruskému mestu. Mestá jasne prehovorili: My sme európske mestá!
Hanba na smeráckom dvore
Autor si dobre pamätá, že v rokoch 2006 až 2012 bola pre obrovské množstvo starostov, primátorov a županov česť kandidovať za Smer-SD. Po súbore škandálov, ktoré vyvrcholili Kaliňákovou kauzou „Baštrňák“ a rôznymi pridruženými korupčnými škandálmi, sa začal Smer stávať pre komunálnych aj regionálnych politikov záťažou. Ak chceli pokračovať, rýchlo sa pretransformovali na nezávislých, alebo sa od Smeru úplne odtrhli. V roku 2009 získal Smer všetkých županov okrem Bratislavského kraja. V roku 2017 získal už len dva kraje. Bol to jasný výraz úpadku.
Pád sa už nezastavil. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej nabral na rýchlosti. Po kauze „Trošková“ bol aj post premiéra neudržateľný, a tak Fica vystriedal Peter Pellegrini. Úpadok sa mu už nepodarilo zastaviť, a tak sa odtrhol a založil vlastnú stranu Hlas. Mal v rukách možnosť poslať Smer „na smetisko dejín“, no urobil pravý opak: Hlas zachránil umierajúceho, ktorému ešte aký-taký kyslík dodal Igor Matovič. Ale neozdravil ho – naopak, sám ochorel.
Sme Európania, nie Euroaziati
Dokonalou ukážkou úpadku Smeru je osud jeho novej tváre, Tibora Gašpara. Muža, ktorého dal Fico na kandidátku ako manifestáciu toho, že on za svojimi ľuďmi stojí, bez ohľadu na to, že meč spravodlivosti už na nich dopadá. Tento bývalý policajný boss – čeliaci obvineniu z organizovaného zločinu – sa javil ako korunný princ Smeru. Nuž a v miestnych voľbách nezískal ani obyčajný mandát do miestneho zastupiteľstva. Darmo predseda Smeru vnucuje myšlienku, že to s parlamentnými voľbami nemá nič spoločné. Má, lebo proruská nostalgia nemusí a nebude určovať preferencie voličov.
Najviac autora teší, že sa Slovač krok za krokom vymaňuje z ficovskej historickej demagógie proruského mieru, ale aj z mazurekovsko-uhríkovskej protieurópskej uškriekanosti, že stále viac chápu, že to nie je národný záujem, ale cesta k úpadku a barbarizmu. Sme totiž Európania, a nie Euroaziati, hoci by nás medzi nich títo pseudonárodovci chceli zaradiť.
