Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe
Autorka v blogu píše o Dušičkách, rodinných tradíciách a o tom, prečo si na hroboch nedokáže predstaviť stepovanie, hoci ju to zvádza. Text vychádza exkluzívne pre užívateľov služby Aktuality Navyše.
„A každý zaliezol domov, azda si varí horúci čaj, pozoruje farebné listy padajúce zo stromov – čistá nádhera a prepočítava, o ktorej sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby. A potom prepočítava, dokedy sa bude skoro stmievať a potom sa mu prestane chcieť a hodí do AI – tak ako ja,“ píše Tormová.
Podľa autorky je cesta na hroby jednou z mála príležitostí, aby sa rodina stretla v diskomforte. Pripomína, že čoskoro prichádzajú aj Vianoce, ktoré nazýva sviatkami rodinného nepokoja.
Výraz „ideme na hroby“ má pre Tormovú špecifický význam. Kedysi chodila na step a hľadala vhodnú hladkú plochu, na ktorej by jej topánky s plieškami dobre ťukali. Práve takú plochu podľa nej poskytuje hrob jej prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia.
„Nikdy som si netrúfla zastepovať si tam, ale myslím si, že moji predkovia by to ocenili oveľa viac ako tie depresívne tváre nad hrobom, tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať v okolí cintorína. A tesne pred konfliktom o tom, ako zvyšok rodiny zase nepozametal hrob,“ uvádza autorka.
Spomína aj hnev na ceny chryzantém a sklamanie z toho, že rodina po návšteve cintorína nepôjde spoločne do cukrárne na koláčik, ako to bývalo zvykom, keď žila babička.
Ako malé dieťa sa bála, že pod veľkým kameňom je „rozožratá prababka“, alebo že sa pri zametaní hrobu prepadne a padne na mŕtvoly. Najzaujímavejší jej preto vždy pripadal vosk zo sviečok, z ktorého šúlala malé postavičky, aby v hlave unikla z chaosu preplneného cintorína.
Babičkine telesné pozostatky majú formu popola. Podľa predstáv autorky si jej duša niekde v pokoji hovie a možno si hovorí, akí sú ľudia hlúpi, že sa stresujú chodením na hroby, kde sa správajú ako idioti.
Dušičky označuje za krásne a plodné obdobie pre manipulátorov a citových vydieračov v rodinách. Spomína vety ako „babička by bola sklamaná“, „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, „nevážiš si predkov“, „aspoň na Dušičky má byť rodina spolu“ či „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem“.
Autorka sa pýta, prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo rodina, ktorá okrem genetickej informácie nemá dôvod stretávať sa, ide predkom priamo pred hrob ukázať, akí sú „dogabaní“. S láskou k spomienkam na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, to podľa nej nemá nič spoločné.
Spomína aj rodinnú tradíciu gaštanového pyré so šľahačkou po návšteve hrobov. Pyré nemá rada, no vždy si kúsok dala, aby okolie nebolo sklamané. „Doteraz mi je z neho trochu nevoľno,“ priznáva.
Smrť je podľa autorky jednou z jej obľúbených tém práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumie, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko, chýba im ich mama a koláčik v cukrárni po cintoríne. Ich smútok má podľa nej právo na svoj hrob, chryzantému aj slzy. Ak sa však niekto v smútku utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si odbornú pomoc.
Autorka nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, ani aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť. Na hroby na Dušičky nechodí, zájde tam hocikedy. Má rada atmosféru cintorínov, keď tam nikto nie je. S blízkymi sa stretáva cez miesta, vône, chute a príbehy.
Spomína, ako držala za ruku umierajúceho kamaráta a doteraz cíti jeho jemnulinkú kožu na dlani. Jeho rodina jej dala kúsok jeho popola, ktorý vysypala do Seiny, no trošku ostalo na stenách krabičky od magnézia.
„Moja rodina vie, že keď zomriem, majú ma rozsypať. Na lúku. Ak by sa úplnou náhodou stalo, že budem pochovaná v hrobe, okamžite si zadovážte stepky a príďte si nado mnou zastepovať. Urobí mi to radosť. A potom ma odtiaľ vyberte a rozsypte na tú lúku,“ píše autorka.
Nechce byť povinnosťou ani spôsobovať problémy s parkovaním a výdavky na chryzantémy v celofáne, ktoré budú o pár dní hniť. Chce byť skôr „malá pekná myšlienka“, ktorá príde hocikedy – chuť, vôňa, pocit.
Dnes autorka so svojimi malými deťmi zapáli veľa sviečok, pretože sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom. A budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú, ale pritom tu sú. Dôkazom je podľa nej segedín, ktorý sa naučila variť od deda. „Vždy dávajte aj kyslú aj šľahačkovú smotanu!“ dodáva s tým, že v každom súste je jej detstvo so starými rodičmi.
