Idey slobody verzus privatizácia: Zvíťazili po Novembri ’89 peniaze?
Šoková terapia, znehodnotené úspory, vytunelované banky a nástup oligarchie. Mafia v uliciach a bezmocná polícia. Éra po Novembri 1989 zostáva nespracovanou traumou. Ako divoké 90. roky vytvorili hlboké jazvy, z ktorých pramení hlboká skepsa k demokracii i právnemu štátu? Historik Matej Ivančík v rozhovore hovorí, že katarzia nás ešte len čaká.
Po 40 rokoch totality čelila spoločnosť popri autentickom nadšení z nadobudnutej slobody aj obrovskému ekonomickému a sociálnemu šoku. Historik vysvetľuje, ako cenová liberalizácia, devalvácia meny, divoká privatizácia a vzostup organizovaného zločinu zasiahli každodenný život obyvateľov. Zamýšľa sa aj nad tým, prečo sa slovenskej spoločnosti doteraz nepodarilo plne vysporiadať s traumami 90. rokov a či možno transformáciu napriek všetkým negatívam považovať za úspešný príbeh.
Nadšenie aj obavy
Prvý prezidentský novoročný prejav Václava Havla zakončili slová „Tvá vláda, lide, se k tobě vrátila“ a potom začal veľký šok: cenová liberalizácia vyhnala ceny nahor o 60 percent, devalvácia meny radikálne znehodnotila úspory, prišli prvé skúsenosti s nezamestnanosťou i slobodným cestovaním. Na druhej strane vzniklo veľa nových strán, prišli prvé naozaj slobodné voľby aj skutočne slobodné médiá.
Podľa Ivančíka v sebe revolučný kvas udržiaval veľmi protichodné pocity, no pocit nadšenia zo zmeny bol autentický a všadeprítomný – vo fabrikách, na komunálnej úrovni i v domácnostiach. Občianske fórum v Česku a Verejnosť proti násiliu na Slovensku vznikali na miestnych úrovniach, často zdola.
Vyrovnávanie sa s kádrami
V čase pádu režimu mala Komunistická strana Československa vrátane slovenskej časti zhruba 1,7 milióna členov, čo bolo približne 11 percent obyvateľstva. KSS mala zhruba 400- až 430-tisíc členov. Prirodzene tak vznikali otázky, kto je za predchádzajúce pomery zodpovedný. Pri vyrovnávaní sa s kádrami podľa historika existovali dve protichodné sily – hardlineri, ktorí chceli lustrácie potiahnuť na najvyššiu zákonnú úroveň, a ľudia okolo intelektuálneho centra VPN, ktorí za prioritu považovali pokojnú tranzíciu.
Revolúcia, alebo odovzdanie moci?
Historik pripomína, že Petr Pithart hovoril o tom, že november ’89 nebol revolúciou, ale dohodou o odovzdaní moci. Sám Ivančík sa prikláňa k tomu, že išlo o demokratickú revolúciu, ak sledujeme správanie ľudí a ich sociálnu prax.
Ľudia na novembrových tribúnach chceli lepšiu životnú úroveň, ale aj právny štát, spravodlivosť, slobodné médiá a slobodnú cirkev. V disidentskom prostredí zaznievali aj silné hlasy proti konzumerizmu a materiálnemu chápaniu sveta. Veriaci, ktorí našli zhodu s občianskym disentom, volali po morálnej obnove spoločnosti.
Šoková terapia a kupónová privatizácia
Na ekonomickú transformáciu sa podľa historika presadili predstavy s relatívne najjasnejšou víziou. Kupónová privatizácia bola jej predstaviteľmi vnímaná ako demokratický nástroj, nepriznaným zámerom za tým však bolo zničiť politickú moc dovtedajších kádrov. Československo bolo v socialistickom bloku raritou – v Maďarsku ste mohli mať malé živnosti, v Poľsku malé farmy, v Československu ste nemohli mať nič.
Ľudia neboli pripravení na to, čo prišlo. V 90. rokoch sa trikrát devalvovala mena, inflácia za rok bola na úrovni 60 percent a úroky 30 percent. Prišli krachy fabrík neschopných konkurencie, hladové doliny, nezamestnanosť až 30 percent v niektorých regiónoch, s čím sa spájali aj samovraždy a emigrácia.
Frustrácia a nástup Mečiara
Časť frustrácie sa podľa Ivančíka pretransformovala do podpory Vladimíra Mečiara, ktorý využil situáciu a reagoval na inú predstavu o ekonomickej transformácii, než prichádzala z Prahy. Druhá časť bola absorbovaná rodinnými a inými väzbami.
Otvorila sa aj nacionalistická skrinka. Federácia bola nefunkčná, prišla pomlčková vojna a reakciou bol nárast nacionalistickej SNS. Časť ľudí sa vnímala ako kolonizovaní a sedelo to do národného naratívnu o tisícročnom útlaku Slovákov. Na druhej strane časť prejavov súvisela s ideou „poďme si riadiť veci sami“, ktorá bola súčasťou novembrového odkazu.
Mafia, drogy a bezmocná polícia
K problémom sa pridali nové fenomény – tvrdé drogy a organizovaný zločin vyusťujúci do éry Mikuláša Černáka. Polícia bola bezmocná, na uliciach vybuchovali autá a umierali ľudia. Štát nebol pripravený riešiť tieto situácie.
Podľa historika sa spoločnosť nevysporiadala s 90. rokmi. O chvíľu bude mať demokratický režim rovnako dlho, ako trval socialistický režim a totalita.
Slovenský príbeh je úspešný
Na otázku, či sme premrhali potenciál z roku 1989, Ivančík odpovedá, že každá revolúcia sa ťažko zužitkuje naplno. Od roku 2000 sa podľa neho deje istá forma politizácie spoločnosti, ľudia sa vedia angažovať a reagovať.
„Slovenský príbeh je úspešný. Napriek nefungujúcim systémom a ekonomickým vyhliadkam sme sa adaptovali na liberálnu demokraciu a kapitalistickú ekonomiku. Ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť,“ tvrdí historik Matej Ivančík.
