Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér Forró
„Politici sa ani neodvážia brániť našu krajinu a jednoducho nás odovzdajú nepriateľom,“ opisuje vojnový reportér Tomáš Forró šokujúce odpovede silových zložiek na otázku, čo je najväčšou slabinou Slovenska. V prvej epizóde podcastu V tieni vojny hovorí o zanedbanej civilnej ochrane, nebezpečnom systémovom nihilizme a o tom, prečo musel úlohu štátu suplovať vlastnou Príručkou prežitia.
Vojnový reportér Tomáš Forró prešiel front z oboch strán. Podľa jeho slov pojem frontovej línie sa radikálne zmenil. „Dnes môžeš byť päťdesiat či šesťdesiat kilometrov od línie kontaktu a dron ťa zasiahne na pokojnej civilnej ceste alebo pri čerpaní paliva na benzínke. To nie je tieň, to je bezprostredná skúsenosť s vojnou. Tieň je to, čo siaha ďalej od frontu,“ vysvetľuje.
Na otázku, aký je jeho najsilnejší zmyslový vnem z vojny, odpovedá: „Prach. Pach prachu. Keď tam prídem, okamžite mám ním pokryté celé auto, veci aj seba. Ide o donbaský stepný prach. Keď je sucho, si ním úplne pokrytý a cítiš jeho silný pach.“ Umyť sa dá podľa neho až po niekoľkých dňoch po návrate domov.
Forró priznáva, že písanie kníh o vojne je pre neho formou očisty. „Paradoxne to na mňa najsilnejšie vplýva nie vtedy, keď som na Ukrajine, ale keď píšem. Keď zhromaždený materiál začne okolo mňa krúžiť a vytváram z neho príbeh, znova prežívam osudy tých ľudí aj to, čo som zažil ja,“ hovorí s tým, že po dopísaní šesťsto stranovej knihy cítil katarziu.
Podľa reportéra sa musíme pripravovať na akékoľvek krízy, nielen na vojnový konflikt. „Vojna je matkou všetkých kríz, pretože sa v nej spája väčšina samostatných hrozieb. Ak vieme zvládnuť vojnu, zvládneme aj iné druhy kríz,“ tvrdí. Ako príklad uvádza viacdňový výpadok prúdu, pri ktorom prestanú fungovať mobilné siete, čerpadlá vody, teplo či zásobovanie.
„Musíme si uvedomiť, že sa to týka aj nás – od výpadku prúdu až po vojnový konflikt. Svet, aký sme poznali – stabilný, predvídateľný a mierový –, sa mení na nestabilný a ohrozujúci. Jediné, čo môžeme robiť, je nezatvárať pred tým oči, ale pripravovať sa a adaptovať,“ zdôrazňuje.
Na otázku, či nie je riešením utiecť, odpovedá: „Ak môžeš utiecť, uteč. Otázka však znie, kam a ako dlho dokážeš utekať. Útek je primárna reakcia mozgu, no nie vždy je správna.“ V príručke sa preto venuje aj psychológii krízy – ako zvládať vlastné emócie, záchvaty paniky či úzkosť.
Najlepším spôsobom, ako zvládnuť krízu, je podľa Forróa spolupráca. „Poznať susedov v paneláku či na ulici, vedieť, kto čo má a ako si navzájom pomôcť – to zachraňuje celé komunity. Vidím to na Ukrajine vo frontových mestách. Tí ľudia často nemajú nič, záchranné zložky tam nechodia, ale majú jeden druhého,“ opisuje.
Ukrajina je pre nás podľa neho laboratóriom prežitia. „Musíme sa od nich učiť – nielen z toho, čo sa im darí, ale aj z ich chýb, za ktoré oni platia krvou,“ hovorí s tým, že poznatky bolo potrebné prispôsobiť slovenským podmienkam, keďže Slovensko má iné krízové riadenie, iný systém civilnej ochrany aj inú štruktúru spoločnosti.
V rozhovore sa dozviete:
Prečo hovoriť o živote v tieni vojny nie je básnický obraz, ale realita celého východného krídla NATO. Aký zmysel má nová Príručka prežitia a prečo v oblasti civilnej ochrany supluje zanedbanú úlohu štátu. V čom spočíva psychológia krízy a akú kľúčovú úlohu zohráva budovanie komunitnej odolnosti v mestách aj na dedinách. Čo je najväčšou slabinou Slovenska v prípade konfliktu a prečo sa ozbrojené zložky obávajú zlyhania politikov. Prečo je podkopávanie dôvery v štátne inštitúcie nebezpečným cieľom nepriateľských informačných operácií.
