Odborníci: Plošné zvyšovanie platov o 8,4 % je riskantné, nie však automaticky korupcia
Plánovaný plošný rast miezd v štátnej a verejnej správe o 8,4 percenta od júla budúceho roka vyvoláva medzi analytikmi obavy. Kým štátna kasa čelí rekordnému dlhu a prísnemu uťahovaniu opaskov, vláda ohlásila ďalšie pridávanie pre všetkých. Odborníci sa zhodujú, že takéto rozhodnutie môže byť hazardom s verejnými financiami, hoci samotné zvyšovanie platov neoznačujú automaticky za politickú korupciu.
Martin Kahanec, riaditeľ Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce, nepovažuje pokračovanie takéhoto vývoja bez zabezpečenia jeho financovania za dlhodobo udržateľné, a to vzhľadom na stav verejných financií a pomalý rast ekonomiky. Zároveň upozorňuje, že treba rozlišovať medzi úrovňou miezd, ich rastom a celkovými mzdovými výdavkami verejného sektora. Vyššie priemerné mzdy vo verejnom sektore v porovnaní so súkromným nie sú podľa neho automaticky anomáliou, keďže ide o bežný jav aj vo vyspelých ekonomikách. Ani rýchlejší rast miezd nemusí byť nežiaduci, napríklad v školstve či zdravotníctve môže byť potrebný na získanie a udržanie kvalifikovaných pracovníkov. Zásadnou otázkou je, či rast zodpovedá situácii na trhu práce, kvalifikácii a náročnosti práce a či prispieva k zlepšovaniu kvality verejných služieb.
Slovensko podľa Kahanca nevyhnutne potrebuje stabilizovať verejný dlh. Rýchly rast miezd a plošné valorizácie preto predstavujú významné riziko, pokiaľ ich financovanie nie je zabezpečené v rámci dlhodobo udržateľného rozpočtu. Ak sa verejné financie vymknú z udržateľného rámca, dôsledkom môže byť vynútená a bolestivejšia konsolidácia vrátane prepúšťania a znižovania platov. Vláda by namiesto plošného zvyšovania mala nedostatky kvalifikovaných pracovníkov riešiť cielene, hľadať úspory v neefektívnych výdavkoch a zefektívňovať administratívne procesy. Samotné zvyšovanie platov by Kahanec za politickú korupciu neoznačoval. Ak sa však platy zvyšujú vo volebnom roku predovšetkým s cieľom získať voličov, ide skôr o politický oportunizmus či volebný populizmus.
Analytik Konfederácie odborových zväzov Anton Marcinčin uvádza, že výdavky na mzdy vyplácané slovenskou vládou patria v Európe medzi tie vyššie. V kategórii všeobecná verejná služba je balík miezd tretí najvyšší, na úrovni 1,8 percenta HDP v roku 2024, v kategórii verejný poriadok a bezpečnosť sme na siedmom mieste. V niektorých iných kategóriách naopak zaostávame. Problémom je podľa neho pomerne veľký balík zle rozdelených miezd. Mzdy na Slovensku sú podľa Marcincina vo všeobecnosti príliš nízke a nie je to spôsobené nízkou produktivitou práce. Nevyhnutným riešením je zvýšenie podielu služieb v hospodárstve a celkovej výšky miezd v súkromnom sektore. Už skôr vyrokované zvyšovanie miezd vo verejnej správe vláda odložila na obdobie tesne pred voľbami, čo Marcinčin nepovažuje za šťastné. Riešením je podľa neho zavedenie profesionálnej štátnej služby, pri ktorej sa generálny tajomník služobného úradu a mnohí zamestnanci automaticky nemenia s nástupom ministra, ako aj audit miezd podľa jednotlivých kategórií.
Analytik spoločnosti XTB Ondrej Greguš považuje tento vývoj z dlhodobého hľadiska za problematický, najmä vzhľadom na nepriaznivý stav verejných financií a pomerne slabý rast produktivity slovenskej ekonomiky. Samotný rozdiel medzi mzdami vo verejnom a súkromnom sektore však automaticky neznamená, že je tento vývoj neudržateľný, keďže oba sektory majú odlišnú profesijnú a kvalifikačnú štruktúru. Ak však mzdy vo verejnom sektore dlhodobo rastú rýchlejšie než v súkromnej sfére, môže to vytvárať tlak aj na súkromných zamestnávateľov. To môže viesť k rastu ich mzdových nákladov a oslabovaniu konkurencieschopnosti, najmä ak rast miezd nie je sprevádzaný zvyšovaním produktivity.
V čase vysokých rozpočtových deficitov a potreby konsolidácie nepovažuje Greguš plošné zvyšovanie platov za najvhodnejšie riešenie. Problémom podľa neho nie je samotné zvyšovanie platov, keďže štát musí zostať konkurencieschopným zamestnávateľom, ale vytváranie nových trvalých výdavkov bez jasne zabezpečeného financovania. Ekonomicky rozumnejším riešením by bolo adresné zvyšovanie platov v oblastiach, kde štát zápasí s nedostatkom kvalifikovaných pracovníkov, a zároveň zefektívňovanie verejnej správy. Samotné zvyšovanie platov vo verejnom sektore nemožno podľa Greguša automaticky označiť za politickú korupciu, keďže ide o legitímny nástroj hospodárskej politiky. Otázniky však vyvoláva načasovanie opatrenia a jeho ekonomická opodstatnenosť v období, keď vláda deklaruje potrebu šetrenia. Ak by hlavným cieľom opatrenia bolo získanie politickej podpory určitej skupiny voličov, bolo by presnejšie hovoriť o politickom populizme než o korupcii.
