Šimečka a Matovič by mali vrátiť kľúče od 17. novembra študentom
Sedemnásty november patrí medzi najvýznamnejšie míľniky slovenských dejín a jeho odkaz zostáva živý. To, čo okolo neho tento rok predvádza opozícia, však podľa autora komentára Daniela Rabinu pôsobí ako fraška.
Progresívne Slovensko prostredníctvom Michala Šimečku pozvalo na bratislavské Námestie SNP celú opozíciu. Igor Matovič na podujatie nepríde, prekážajú mu niektorí pozvaní, a zároveň si rezervoval námestia vo všetkých krajských mestách okrem Bratislavy. Ďalšie strany váhajú alebo kladú podmienky.
V Rádiu Slovensko sa minulý týždeň moderátorka Anna Vargová Igora Matoviča spýtala, prečo organizáciu 17. novembra nenechajú na občiansku spoločnosť. Odpovedal, že by to bol ideál, no podľa neho občianska spoločnosť na niektorých miestach „nežije“. Keďže jeho hnutie poberá štátny príspevok, považuje za svoju povinnosť dať ľuďom miesto, kde sa môžu stretnúť. O pár viet skôr však 17. november označil za asi najväčšiu demonštráciu pred voľbami – teda nie za Deň boja za slobodu a demokraciu, ale za predvolebný míting.
Občianska spoločnosť pritom podľa autora žije. Združenie Chcem tu zostať pripravuje festival Nežná v približne päťdesiatich mestách s hlavným koncertom na bratislavskom Námestí slobody. Chystá ho asi sto mladých dobrovoľníkov zadarmo a vo svojom voľnom čase. Na pódium, zvuk a svetlo zbierajú príspevky na Doniu.
Kým si politici vyberajú, s kým nebudú stáť na jednom pódiu, mladí musia organizovať zbierky, aby vôbec nejaké pódium bolo. Pritom 17. november nepatrí politikom. V roku 1939 nacisti v ten deň zatvorili české vysoké školy, deväť študentských predstaviteľov bez súdu popravili a vyše tisíc študentov poslali do koncentračného tábora Sachsenhausen. Medzi popravenými bol aj Slovák Marek Frauwirth. Odvtedy je to Medzinárodný deň študentstva.
V roku 1989 to boli opäť študenti. V Bratislave vyšli do ulíc už 16. novembra, deň pred Prahou. Stovky študentov bez povolenia prešli z dnešného Hodžovho námestia k budove ministerstva školstva na vtedajšej Suvorovovej, dnes Dobrovičovej ulici, a volali „Dialóg!“. Tam diskutovali s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom. Nevedeli, ako sa to skončí, a išli aj tak.
Dnešné strany podľa autora vzišli z tejto odvahy, správajú sa však, akoby stáli nad ňou. Bez novembra by neboli slobodné voľby, politické strany ani štátny príspevok, ktorým sa Matovič oháňa. Študenti si vtedy vynútili dialóg s mocou, lídri dvoch najsilnejších opozičných strán ho dnes nevedia viesť ani medzi sebou.
Matovič sa v tom istom rozhovore sťažoval, že sa so Šimečkom nikdy nerozprával. Študenti by pritom mali čo povedať. Podľa Inštitútu vzdelávacej politiky študuje v zahraničí každý piaty slovenský vysokoškolák, čo je druhý najvyšší podiel v OECD. Vráti sa ich približne štyridsať percent.
V tohtoročnom prieskume komisára pre deti pripustili odchod zo Slovenska tri štvrtiny opýtaných. Neodchádzajú preto, že by Slovensko nemali radi, ale za lepšou školou a za istotou, že budú môcť pracovať v odbore, ktorý vyštudovali. V roku 1989 študenti spolu so státisícmi občanov štrngali kľúčmi, aby odišla moc. Dnes nimi zamykajú za sebou dvere a odchádzajú sami.
Autor navrhuje, aby strany, ktoré to so 17. novembrom myslia vážne, poslali časť štátneho príspevku tým, ktorí pódiá pre študentov naozaj stavajú, hoci aj do spomínanej zbierky – bez loga, bez transparentu a bez nároku na mikrofón. Potom by sa mali postaviť pod pódium a pozorne počúvať. A na to, čo počuli, by si mali spomenúť aj pri písaní volebných programov.
Kto sa chce 17. novembra vyhnúť „politickému trapasu v priamom prenose“, má podľa autora kam ísť. Sám pôjde na Námestie slobody. Kto nebýva v Bratislave, nájde Nežnú pravdepodobne aj vo svojom meste. Platí to aj pre hlavné postavy spomínanej frašky.
Pán Šimečka, pán Matovič, vráťte kľúče od 17. novembra študentom. Skôr, ako vás nimi sami vyštrngajú.
