Ficov Ľvov alebo Blanárova Moskva? Ktorá tvár slovenskej vlády je pravá?
Robert Fico v Ľvove hovoril o rešpekte k Ukrajine a dobrých susedských vzťahoch. Jeho minister zahraničných vecí Juraj Blanár však pár dní predtým v Moskve rokoval o pragmatickej spolupráci s režimom, ktorý Ukrajinu vojensky ničí s cieľom olúpiť ju o územia a pozbaviť ju nezávislej suverénnej štátnosti.
Štvrté spoločné zasadnutie slovenského a ukrajinského kabinetu 5. novembra prinieslo výsledky. Slovensko dodá 54 generátorov, poskytne peniaze na civilné úkryty a nemocnice, prisľúbilo tri elektrické lokomotívy. Dohodli sa dvojjazyčné gymnáziá, zlepšovanie hraničných priechodov a príprava energetických projektov. Fico opätovne potvrdil podporu vstupu Ukrajiny do EÚ.
Najpozoruhodnejší však bol jazyk predsedu slovenskej vlády. Ukrajinskému premiérovi Serhijovi Koreckému prejavil rešpekt za riadenie krajiny vystavenej obrovskému vojenskému tlaku. Posmešky a urážky, ktoré si na adresu ukrajinského vedenia dovolí pred slovenským publikom, v Ľvove nezazneli.
Ukrajinský novinár Jurij Pančenko z portálu European Pravda popísal jedno z predchádzajúcich rokovaní, keď slovenský premiér hneď na začiatku sám otvoril tému svojich protiukrajinských vyjadrení a požiadal ukrajinských predstaviteľov, aby im nevenovali pozornosť, lebo nie sú určené im, ale jeho vlastným voličom.
Ukrajinské médiá na rokovanie zareagovali zmiešane. Kým Kyiv Post v návšteve videl signál zmiernenia Ficovho postoja, Kyiv Independent pripomenul jeho blízkosť k Moskve aj odmietanie časti európskej pomoci. Koreckyj očakáva konečné rozhodnutie o obnovení núdzových dodávok elektriny zo Slovenska, ktoré Fico nechal zastaviť počas sporu o ruskú ropu.
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár 26. októbra obnovoval v Moskve medzivládnu hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu. Po rokovaní s ruským kolegom Sergejom Lavrovom hovoril o národnoštátnych záujmoch, energetickej bezpečnosti a vzťahoch v oblastiach, ktoré nepodliehajú sankciám.
Štvrtá Ficova vláda tak ponúka dva odlišné obrazy. V Ľvove pomáha obetiam ruskej vojny a sľubuje Ukrajincom európsku budúcnosť. V Moskve obnovuje perspektívu normalizácie spolupráce s pôvodcom najväčšej vojny v Európe od roku 1945.
Rozpornosť slovenskej zahraničnej politiky potvrdilo stretnutie prezidentov krajín V4. V ten istý deň, keď premiér Fico rokoval v Ľvove, sa v Trenčíne prezident Peter Pellegrini prihlásil k podpore územnej celistvosti Ukrajiny, jej právu brániť sa proti ruskej agresii a k spravodlivému, trvalému mieru.
Z ekonomického hľadiska má Slovensko pre spoluprácu so susednou Ukrajinou silné dôvody. Fungujúca ukrajinská železnica pomáha aj našim oceliarňam. Vstup nášho východného suseda do EÚ by znamenal impulz pre rast a prosperitu zostávajúcich východných regiónov Slovenska.
Fico v júni sám vyhlásil: „Želáme si stabilnú a demokratickú Ukrajinu, pretože to potrebujeme na Slovensku.“ Stabilná Ukrajina sa neudrží iba školami, lokomotívami a občasným povzbudením. Potrebuje aj schopnosť ubrániť sa a dosiahnuť mier, ktorý nebude prípravou na ďalšiu ruskú agresiu.
Medzi dvoma bezpečnostnými predstavami sa nedá donekonečna kľučkovať. Tu už dvojkoľajnosť nie je pragmatizmom, ale politickou schizofréniou a strategickou slepotou štvrtej Ficovej vlády. Cenu za ňu môže zaplatiť celé Slovensko.
