Majú 30 rokov a strácajú vieru v zmysel práce. „Načo mi boli celé tie skúsenosti?“
Umelá inteligencia mení vysnívané kariéry na zdroj úzkosti. Príbehy troch mladých ľudí ukazujú, ako strach z budúcnosti a tlak na výkon formujú generáciu Z v práci.
„Dlho som verila, že keď mám dobré vzdelanie, vysnívanú prácu a postupujem v kariére, mala by som byť šťastná,“ hovorí Aleksandra. Agnieszka po siedmich rokoch práce pociťuje profesionálnu stagnáciu a Anna už na začiatku kariéry hľadala plán B.
Záľuba nahradená umelou inteligenciou
Agnieszka mala deväť rokov, keď si začala viesť denník. Dnes sa blíži k tridsiatke a pamätá si jeden z prvých zápisov: „V budúcnosti chcem byť novinárkou.“ Ukončila štúdium na Fakulte žurnalistiky Varšavskej univerzity s vyznamenaním. Po siedmich rokoch práce sa stala špecialistkou na obsah na vysokej pozícii.
Roky robila presne to, o čom snívala. Napriek tomu uvažuje o zmene. „Bojím sa, že mi umelá inteligencia vezme všetko, čo milujem a v čo verím,“ priznáva. „Najviac ma nedesí strata práce, ale myšlienka, že to, v čom som dobrá, stratí svoju hodnotu. Začínam sa pýtať, načo mi boli všetky tie skúsenosti,“ sťažuje sa.
Výmena zamestnania už pred 30-tkou
Agnieszka cíti, že uviazla. Zarába menej, než by chcela a nevidí jasnú cestu rozvoja. Hovorí o profesionálnom marazme, ktorý jej berie radosť z práce. „Je to pre mňa priam utrpenie,“ hovorí 29-ročná žena.
Myšlienka na zmenu odboru sa objavuje čoraz častejšie. Nevie však, čo by mohla robiť, keď posledných sedem rokov strávila budovaním kompetencií okolo textu a komunikácie. „Bojím sa všetkého, čo nepoznám. Mám pocit, že len toto viem robiť naozaj dobre,“ priznáva.
Sociológ a biznisový psychológ Filip Dokurno vysvetľuje, že trh práce čoraz častejšie priraďuje k pozíciám úzke súbory zručností, čo sťažuje prechod medzi oblasťami. Podľa neho môže rozvoj AI posilniť pocit neistoty, najmä keď firmy vnímajú nové technológie ako spôsob úspor.
Zároveň upozorňuje, že budúcnosť nemusí znamenať úplné nahradenie ľudských zručností. „Nie všetko sa dá nahradiť umelou inteligenciou. V mnohých profesiách sú potrebné sociálna a emocionálna inteligencia a bežný ľudský kontakt,“ zdôrazňuje.
Potenciálny plán B
Anna má 26 rokov a ukončila magisterské štúdium v oblasti mediálnej výchovy. Po obhajobe bakalárky prišlo vyčerpanie, preto si dala gap year. Vrátila sa na štúdium v rovnakom odbore, hoci už vtedy mala pochybnosti.
Rozvoj umelej inteligencie a zmeny v médiách ju prinútili premýšľať o budúcnosti. Krátko po ukončení magisterského štúdia sa dostala na logopédiu. Pri hľadaní plánu B narážala na tvrdenie: „v tomto odbore ťa nahradí AI.“
Logopédia tiež nie je bez výziev, jedným z nich je demografický pokles. Anna však upozorňuje, že logopédi pracujú aj s dospelými a seniormi po mŕtvici či úrazoch. Pred Annou je dlhá cesta ďalšieho vzdelávania. „Motiváciou na štúdium bola najmä situácia spojená s rozvojom AI. Nechcem byť ‚vyhodená‘ z trhu práce,“ hovorí.
Generácia Z cíti tlak
V prieskume ManpowerGroup z roku 2025 vyjadrilo spokojnosť s prácou 60 % mladých pracovníkov. Každodenný silný stres zažívalo 61 % žien a 55 % mužov z generácie Z, čo bol najvyšší podiel spomedzi skúmaných generácií.
Podľa štúdie EY z roku 2025 sa 43 % zástupcov generácie Z obáva, že rozvoj generatívnej AI prispeje k rastu nezamestnanosti. Dokurno upozorňuje, že neustále získavanie kvalifikácií môže prestať byť rozvojom a stať sa zdrojom tlaku.
Zanechala právo, aby pomáhala ľuďom
Aleksandra má 37 rokov a vždy chcela pomáhať druhým. Vybrala si právo, no na konci štúdia narazila na realitu. „Rýchlo som pochopila, že v tomto povolaní vlastne ľuďom až tak veľmi nepomáhate,“ priznáva.
Dostala sa do malej firmy, kde sama prišla s nápadom založenia marketingového oddelenia. Stala sa marketingovou riaditeľkou. Úspech mal však svoju cenu: „Mala som pod sebou veľa ľudí, ale zároveň som pracovala za niekoľko osôb. Veľmi sa to podpísalo na mojom zdraví.“
Už tri roky pôsobí v oblasti wellness a prírodnej regenerácie. „Mám to, čo som vždy chcela – napĺňa ma to, čo robím, pretože pomáham ľuďom,“ hovorí.
Zmena osobného rozvoja
Aleksandra tvrdí, že jej príbeh je o zmene pohľadu na prácu. Pochopila, že nejde o ďalšiu prácu, ale o model práce prispôsobený jej životu. Až vyhorenie a zdravotné problémy ju prinútili priznať si, že zvolená cesta jej nedáva to, čo potrebuje.
Podľa nej sú ľudia od detstva vychovávaní v presvedčení, že existuje jeden bezpečný vzorec: štúdium, zamestnanie, povýšenie a stabilita. Trh dnes ponúka viac možností a zmena niekedy začína uznaním, že doterajšia cesta nevedie tam, kam chceme.
