Mama Merkel, nezvládli sme to, alebo imigranti ako premárnená šanca Európy
Európa starne a zápasí s nedostatkom pracovných síl. Tie k nám zadarmo prichádzajú vo forme migrantov, ale my namiesto toho, aby sme ich využili, ich deportujeme. Sobotňajší samit ministrov vnútra v Mníchove túto nezmyselnú politiku EÚ len potvrdil. Pani Merkelová, nezvládli sme to. Bohužiaľ, aj vašou vinou.
Hlavným bodom samitu bola podpora politiky vyhosťovania migrantov do tretích krajín. Ak niekto nedostane v EÚ azyl a nie je možné vrátiť ho do krajiny pôvodu, bude odsunutý do nejakej zaostalej africkej krajiny, ktorej bude Únia platiť, aby sa o jeho nelegálnych migrantov postarala. Utečenci, pokojne i matka s dieťaťom, sa tak ocitnú v neznámej krajine, kde sú ľudské práva na oveľa nižšej úrovni a kriminalita na oveľa vyššej. Bez prostriedkov sú odkázaní sami na seba. Tento postup Únie je veľmi podobný posielaniu nežiaducich ľudí do sibírskych gulagov Stalinovými poskokmi.
Ideálny stav by bol, keby sme boli ako EÚ takí bohatí, aby sme mohli prijať každého, kto k nám príde, a zaručiť mu rovnaké práva, ako máme my. To bola myšlienka nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, dcéry evanjelického kňaza. Jej otec, prezývaný Červený Kasner, veril v idealistické myšlienky socializmu a v nutnosť pomáhať slabším. Svojou výchovou ovplyvnil aj svoju dcéru, ktorá pri imigračnej kríze v roku 2015 zahlásila: „Wir schaffen das!“
Pomoc slabším bola zásadnou myšlienkou aj v rodine ďalšieho evanjelického farára Alfréda Kocába. Počas druhej svetovej vojny ukrýval vo Viedni vyše 13 mesiacov poľského väzňa a nemeckého dezertéra. Aj jeho príklad ovplyvnil jeho syna Michaela, ktorý sa k otázke migrantov vyslovil veľmi pragmaticky. Zdôraznil nutnosť pomáhať im, ale zároveň chcel vymedziť aj ich povinnosti – konkrétne povinnosť prispôsobiť sa kultúre hostiteľskej krajiny.
Škoda, že v tom čase bola v pozícii určovať pravidlá imigrácie idealistka Merkelová a nie pragmatickejší Kocáb. Zápas o podporu voličov pre migrantov sme prehrali práve kvôli tomu, že sme im okrem práv neurčili aj povinnosti a neprinútili ich prispôsobiť sa kultúre hostiteľskej krajiny.
Ako prvé sme mali absolútne zakázať prístup utečencov – okrem chorých a samoživiteľov s dieťaťom – k akýmkoľvek sociálnym a integračným dávkam. Zároveň sme im mali otvoriť pracovný trh. Práca nie je a nikdy nesmie byť považovaná za zločin. Ak utečenec nejde ráno do práce, ale o dvanástej sa postaví do radu na podporu, domácich to naštve. Nemáme povinnosť deliť sa s nimi o sociálne fondy, na ktorých naši predkovia roky pracovali.
Tento prístup by úplne otočil vnímanie migrantov očami Európanov. Tak ako v USA otočil vnímanie ilegálnych mexických imigrantov v očiach Američanov. Oni tam nemali žiadnu sociálnu podporu, na jahodových políčkach v Kalifornii makali od svitu do mrku a za tie peniaze si kúpili svoje prvé auto, svoj prvý dom. Stali sa motorom americkej ekonomiky. Američania im až po niekoľkých rokoch, keď neporušovali zákony a platili dane, dali možnosť voliť a ovplyvňovať zákony a kultúru hostiteľskej krajiny.
Podobne sa mali prispôsobiť kultúre hostiteľskej krajiny aj imigranti v Európe. Pracovať, nepomýšľať na šaríu, dôsledne dodržiavať naše zákony. Prišli ste sem preto, lebo militantný islam vám doma zničil životy, tak sa ho nesnažte zavádzať u nás. Zatiaľ nevolíte, teraz pracujete. A to za oveľa lepšie peniaze než doma, tak si to vážte a rešpektujte, že my sme tu doma, vy ste hostia, a preto sa vy musíte prispôsobiť, ak tu chcete byť.
Ak by sa uplatňovala táto filozofia, nebolo by ťažké pragmaticky presviedčať voličov o nutnosti podporiť idealistický základ našej kresťanskej kultúry, kde pomoc slabším je jej základným stavebným kameňom. Lacnú pracovnú silu potrebujeme, potrebujeme nových daňových poplatníkov, aby zarábali na naše dôchodky. Iné krajiny lákajú migrantov, aby u nich pracovali, a vynakladajú na to obrovské peniaze, my to máme zadarmo.
Idealisti typu Merkelovej by namietali, že z migrantov robíme občanov druhej kategórie a porušujeme ich ľudské práva. Ale my ich teraz v dôsledku ich politiky porušujeme oveľa horšie, keď ich posielame do krajín tretieho sveta. Keby sme dali slovo pragmatikom s idealistickým základom, ako bol Kocáb, možno by sme k tomuto scenáru nemuseli dospieť. Bolo by lepšie porušiť ľudské práva migrantov jemnejším spôsobom už na začiatku, než takto brutálne teraz.
Idealistické ciele musia byť základom každej normálnej politiky. Ale pri ich dosahovaní je treba uplatniť aj zdravú mieru pragmatizmu. Inak to nezvládneme, preto to nezvládame, mama Merkel. Preto u vás teraz vyhráva AfD a u nás Fico a Republika.
