Fico označil Trumpa a Putina za „frajerov“, kritizuje EÚ a Ukrajinu
Predseda vlády Robert Fico sa 5. novembra chystá do Ľvova na spoločné rokovanie slovenskej a ukrajinskej vlády. Ešte v júni vyhlásil, že Slovensko potrebuje stabilnú a demokratickú Ukrajinu. Po telefonáte Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom však slovenský premiér na tento záujem akosi zabudol.
Trump uvoľnil sankčnú bariéru pre ruskú naftu. Rusko má dodať najprv vyše 300-tisíc ton a potom ďalšie objemy. Moskva tak získava nové príjmy a predovšetkým politicky cenný precedens, keďže sankčný tlak sa podstatne zmiernil bez toho, aby Putin predtým zastavil vojnu alebo urobil porovnateľný ústupok. Trumpova administratíva tvrdí, že obchod má Moskvu „zmäkčiť“ a dostať späť k rokovaciemu stolu. Zatiaľ sa tak nestalo.
Obdivuhodne pružné zásady
Robert Fico napriek tomu Trumpa a Putina označil za „frajerov“. „Kašlú na celý svet, hľadia si svoje národno-štátne záujmy,“ pochválil ich a dal ich za vzor naivnej Európskej únii.
Keď Spojené štáty v januári vojensky zasiahli vo Venezuele a odviezli Nicolása Madura do Spojených štátov, Fico varoval pred svetom, v ktorom „každý, kto je veľký a silný, si pri presadzovaní vlastných záujmov robí čo chce“. Hovoril o rozvrate medzinárodného práva a žiadal od EÚ tvrdú reakciu. Podpredseda Smeru Ľuboš Blaha obvinil Trumpa zo „surového amerického imperializmu“.
O deväť mesiacov robia Trump s Putinom presne to, čo Fico v januári opisoval ako nebezpečný princíp nového svetového poriadku. Z rozvratu medzinárodného práva je zrazu „frajerina“.
Piata svetová strana: tá, ktorá je výhodná
Slovenská suverénna politika na štyri svetové strany má zjavne aj piatu svetovú stranu: tú, ktorá je práve politicky výhodná. Po štyroch a pol rokoch ruskej plnoformátovej vojny sa opakuje podstatnejší vzorec správania.
V okamihu, keď Moskva stupňuje útoky na ukrajinskú energetiku a civilné ciele a v Európe rastú obavy z ruských dronových, sabotážnych a kybernetických aktivít, slovenský premiér opäť nesmeruje hlavný politický tlak na agresora, ale na Ukrajinu a Európsku úniu.
Putin svoju predstavu o „mierii“ neskrýva. Naďalej požaduje, aby Ukrajina odovzdala aj územia štyroch oblastí, ktoré ruská armáda celé neovláda, v júni odmietol ukrajinský návrh na obmedzenie útokov a teraz Kremeľ odmietol aj 60-dňové prímerie, ktoré chcel prezident Zelenskyj využiť aj na usporiadanie prezidentských volieb.
Zvláštny kruh Ficových slov
Slovenský premiér síce nehovorí vetu „Ukrajina má kapitulovať“, ale politický účinok jeho postojov od nástupu jeho štvrtej vlády ide týmto smerom. Relativizuje a ospravedlňuje ruskú agresiu, kritizuje Ukrajinu, že predlžuje vojnu tým, že sa bráni, od EÚ požaduje zastavenie dodávok munície a zbraní a finančnej pomoci Ukrajine, víta oslabenie sankčného tlaku na Moskvu.
Za úspech najnovšie označuje dohodu o dodávkach nafty do Spojených štátov, za ktorú Putin nemusel ustúpiť v ničom podstatnom. Tlak sa tak znovu presúva z agresora na napadnutú krajinu. A „mier“ sa stále viac podobá na jednostranné prijatie ruských podmienok.
Tu sa Ficove reči o suverenite dostávajú do zvláštneho logického kruhu. Suverenitu Slovenska treba údajne chrániť pred Bruselom takmer každý deň, ale suverenita Ukrajiny prestáva byť principiálnou otázkou vo chvíli, keď podpora jej ochrany zo strany EÚ komplikuje vzťahy vlády s Moskvou.
Spojenci sú vojnoví štváči, ale Putin je partner
Predseda slovenskej vlády sa nikdy veľmi nezdráha ostro kritizovať Ursulu von der Leyenovú, predstaviteľov Európskej komisie, ukrajinského prezidenta alebo demokraticky zvolených premiérov a kancelárov spojeneckých štátov. Pri Vladimirovi Putinovi je jazyk nápadne iný. Žiadne osobné ostré odsúdenie Putina za rozpútanie a spôsob vedenia vojny, útoky na civilistov alebo jeho imperialistické požiadavky v premiérovom verejnom slovníku nenájdeme.
Západní politici bývajú „vojnoví štváči“, Brusel je neschopný či bezmocný, Zelenskyj podľa Fica robí kroky, ktoré vojnu predlžujú, ale Putin je partner, s ktorým treba hovoriť.
Vzniká tak oprávnená otázka, čo je za touto asymetriou politického správania sa? Je to strach, tajné dohody s ruským prezidentom medzi štyrmi očami, politická kalkulácia voči vlastným voličom alebo geopolitická úvaha? Zvonku to nemožno spoľahlivo určiť.
Jediné chýba Slovensko
Faktom je do očí bijúca asymetria v správaní slovenského premiéra k spojencom z demokratických štátov na jednej strane a k autoritárskemu prezidentovi Ruskej federácie na druhej strane. Ešte nepríjemnejšie svetlo na suverénnu politiku na všetky štyri svetové strany vrhá prípad ukrajinských detí.
Kanada, Ukrajina a Nórsko zorganizovali v septembri konferenciu venovanú návratu ukrajinských detí nezákonne deportovaných alebo násilne presunutých Ruskom. Toronto Pledge žiada ich „okamžitý, bezpečný a bezpodmienečný návrat“. Na zozname podporovateľov nájdeme všetky štáty EÚ okrem Slovenska. Jediné chýba.
