Chceme automechanika s praxou, no do vlády pustíme amatérov
Namiesto moderných škôl či dostavaných diaľnic máme 30-metrové stožiare, vlajky na štátnych budovách a moralizovanie z politických kazateľníc. Spoločnosť stráca vieru, že politika dokáže niečo zmeniť, zároveň však stále plní funkciu morálneho divadla. V podcaste Bez obalu o tom hovoril sociológ Dominik Želinský.
Rozpad štruktúr a partikulárne identity
Za povrchovou „debilnosťou“ slovenskej politiky podľa Želinského stojí hlbší rozklad kolektívnych štruktúr a extrémna individualizácia politickej scény. Ide o dlhodobý ústup od systému veľkých strán a veľkých spoločenských organizácií smerom k fragmentácii a rozpadu štruktúr na jednotlivcov. Tento odstup od masovej politiky nie je apriori zlý, keďže predstavuje snahu nájsť autentickejší vzťah k politike. Má však aj negatívny aspekt: stráca sa stranícka disciplína a ideologický systém, ktorý držal strany aj politický svet pohromade.
Výsledkom je, že sa politika čoraz viac stáva priestorom jednotlivcov a skupín naviazaných na charizmatického lídra. Takýto líder prepája fragmentovanú spoločnosť, ktorej chýba tmel v podobe kolektívnej ideológie. Na Slovensku to vidieť na stranách, kde sa rodinné názvy stali metaforou pre tento proces – to, čo ich drží pohromade, už nie je ideológia.
Kakistokracia a úpadok zručností
Želinský upozorňuje na obrovský úpadok zručností v politike, ktorý vychádza práve z rozpadu straníckych štruktúr. Keď zanikne vnútorná disciplína a politika sa stane záležitosťou jednotlivcov, vytratí sa aj systém odovzdávania schopností a kompetencií. Pojem kakistokracia, teda vláda tých najhorších či najmenej kvalifikovaných, podľa neho na dnešnú slovenskú aj americkú politiku celkom sedí.
V každodennom živote chceme, aby nám auto opravil automechanik, no v politike si podľa sociológa volíme aj ľudí, ktorí nespravujú štát optimálne. Dôvodom je, že demokratická politika nie je len o expertnom výkone štátu, ale aj o reprezentácii. Ľudia si volia tých, u ktorých majú pocit, že budú zastupovať ich záujmy, identity a pocity zo sveta o niečo lepšie než ostatní.
Prečo voliči tolerujú nekompetentnosť
Ľudia podľa Želinského volia Roberta Fica, lebo ponuka je obmedzená a majú pocit, že opozícia nezastupuje ich záujmy alebo nedokázala svoje schopnosti pri vládnutí. Fico pre nich predstavuje nutné minimum schopného politika. Sociológ to prirovnáva k situácii, keď má mesto len troch údržbárov: jeden sifón neopraví ideálne, no nejako to cez neho preteká, druhý ho kedysi úplne pokazil, takže nemá dôvod volať ho znova.
Fico podľa neho stavil na základné inštinkty a takzvaný Elsbergov paradox, podľa ktorého si ľudia radšej zvolia známe riziko než neznámu neistotu. Vedia, že sa kradne a vláda nie je celkom kompetentná, ale aspoň vedia, čo príde.
Národná identita a moderné vlastenectvo
Po období globalizácie vidíme za posledných 15 rokov ústup od globalizácie. Aj liberálnejšie orientovaní ľudia si podľa Želinského začínajú uvedomovať, že bez národného rozmeru sa nedá robiť efektívna politika. Z globalizácie bolo veľa víťazov, ale možno ešte viac porazených – často ľudí pracujúcich vo fabrikách, ktorí ako prví čelili odlivu pracovných miest.
Národná politika môže byť podľa neho emancipačná a nemusí byť exkluzívna či agresívna. Slovenská národná identita však vznikala na okraji iných národných projektov, najmä maďarského a neskôr českého, a formovala sa vymedzovaním sa voči Maďarom, Čechom, Nemcom či Sovietom v obranárskom reflexe. Slovenský projekt ostal bez vlastného silného modernizačného prvku.
Moralizácia ako deficit moci
Moralizácia je podľa Želinského dôsledkom deficitu politickej moci. Keď opozícia dlhodobo nemá podiel na moci a nemôže nič reálne spraviť, nahrádza moc moralizáciou. Má to však problematické následky – vytvára elitársky dojem, že politika je len súbojom dobrých a zlých, a že na to, aby bol človek dobrým politikom, stačí, aby bol dobrým človekom.
Politika je podľa neho bojom kompromisov a nepohodlných aliancií. Keď sa uzavrieme do moralizácie, okruh možností sa zužuje. Základné morálne nároky a slušnosť sú potrebné, ale nemôžu nahrádzať reálnu politiku.
Charizmatickí lídri a budúcnosť
Fragmentácia politiky vedie k dominancii charizmatických lídrov, ktorí sa živia emóciou. Igor Matovič je podľa Želinského najcharizmatickejším politikom v našom priestore – postavil stranu zo skupiny nesúvisiacich ľudí, ktorých jediným spojivom je vzťah k nemu, a je fantasticky efektívny marketér, ktorý dokáže manipulovať verejnou pozornosťou.
Na otázku, či je debilizácia slovenskej politiky jednosmerná diaľnica bez návratu, Želinský odpovedá, že to bude závisieť od vonkajších okolností a toho, ako budú rozjatrovať stav spoločnosti. Dnešná politika je aj výsledkom covidu, vojny na Ukrajine a geopolitiky. Na veľkú systémovosť alebo integráciu na politickom spektre sa v tejto chvíli dá len ťažko čakať.
