Ukrajinský vojak prežil v ruskom zajatí takmer tri roky, bili ho do bezvedomia a nútili hovoriť po rusky
Dvadsaťšesťročný prieskumník ukrajinskej námornej pechoty Ivan Dibrova strávil v ruských väzniciach približne dva roky a deväť mesiacov. Do zajatia sa dostal 13. apríla 2022 ako 21-ročný pri pokuse o prielom z obkľúčeného Mariupoľa, domov sa vrátil 14. januára 2025.
Dibrova vstúpil do armády dobrovoľne v roku 2020. V roku 2021 odišiel na rotáciu do obce Pavlopiľ v Doneckej oblasti neďaleko Mariupoľa a po začiatku ruskej invázie 24. februára 2022 sa zapojil do obrany Mariupoľa. V noci z 10. na 11. apríla sa jeho skupina pokúsila o prielom, na ďalšej línii nepriateľskej obrany ho 13. apríla zajali.
Prvým miestom zadržania bola Olenivka. Pri príchode musel prebehnúť medzi dvoma radmi mužov, ktorí zajatcov bili obuškami, reťazami, opaskami a plastovými rúrami. Potom približne dve hodiny čupel s rukami za hlavou. V baraku neboli postele, prikrývky ani vankúše, iba prázdna podlaha. O vodu žiadali niekoľko hodín, napokon dostali päťlitrovú fľašu s vodou z rieky pre viac než sto ľudí. V Olenivke strávil približne päť dní, opakovane ho vypočúvali a bili.
Potom ho previezli do Suchodoľska v Luhanskej oblasti. Po troch dňoch do zariadenia prišli ruskí príslušníci špeciálnych jednotiek, ktorí väzňov vypočúvali, bili a niektorých zatvárali do jám na tri dni bez jedla a vody. Neskôr zajatcov naložili do lietadla. Pri pristávaní zaznela veta: „Vitajte v pekle.“
Najdlhšie bol Dibrova vo väznici číslo 2 v ruskom meste Viazma v Smolenskej oblasti, od 28. apríla 2022 do 14. januára 2025. Pri príjme ho bili obuškami a elektrickými paralyzérmi, niekoľkokrát stratil vedomie. Keď na hrudi uvideli tetovanie krídel symbolizujúce slobodu, začali ho biť intenzívnejšie. Pred umiestnením do cely ho odviedli k väzenskej lekárke. Keď odpovedal, že okrem prekonaného otrasu mozgu nemá zranenia, povedala mu s úsmevom: „Zranenia ešte len budú.“
Jedla nikdy nebolo dosť, počas zajatia schudol 40 kilogramov. Chlieb krájali na 14 rôzne veľkých kúskov, čo podľa neho slúžilo na vyvolávanie konfliktov medzi zajatcami. V celách nebolo kúrenie a okná zostávali otvorené, v zime teploty klesali na mínus 15 až mínus 20 stupňov. Sprchovať sa mohli raz za dva týždne, samotné sprchovanie trvalo asi 30 sekúnd, oblečenie si museli obliecť ešte mokré. Dlhé obdobie museli denne približne 16 hodín stáť.
Počas zajatia ochorel na tuberkulózu. V cele mu zomrel spolubojovník Oleksandr Harkuša, ktorý mal 54 rokov a trpel tuberkulózou. Zomrel mu priamo na rukách ráno o šiestej za zvukov ruskej hymny.
Dozorcovia sa snažili zajatcov psychicky zlomiť a obrátiť ich proti sebe. Nútili ich učiť sa ruský jazyk, kultúru a hymnu, zakazovali im hovoriť po ukrajinsky a tvrdili im, že ukrajinský národ neexistuje. Ak niekto prehovoril po ukrajinsky, mohli vyviesť z cely všetkých väzňov a zbiť ich. Dibrova uviedol, že slnko prvýkrát uvidel až v deň, keď sa vrátil domov.
Podporu nachádzal u spoluzajatcov. Rozprávali si príbehy, vyrábali predmety z mydla, hrali spoločenské hry a písali vtipy, básne a piesne. Keď ochorel na tuberkulózu, začal cvičiť a ostatní sa k nemu pridali.
Po výmene 14. januára 2025 ho zo sanitky previezli priamo do tuberkulózneho dispenzára, mesiac ležal vo vojenskej nemocnici na Pečersku v Kyjeve a ďalších šesť mesiacov sa liečil v nemocnici vo Vinnyci. Následne založil fond Konaj za slobodu, ktorý sa zameriava na pomoc bývalým vojnovým zajatcom.
Podľa zástupcu ukrajinského Koordinačného štábu pre zaobchádzanie s vojnovými zajatcami Petra Holoveška sa od začiatku ruskej invázie vrátilo na Ukrajinu celkovo 9 100 ľudí v rámci 77 výmen a osobitných návratov, z toho 8 643 vojnových zajatcov a 457 civilistov, ktorých ruská strana evidovala ako „bojovníkov“. Ďalších 630 ľudí sa podarilo oslobodiť v rámci špeciálnych operácií mimo štandardných výmen.
Dibrova upozornil, že v zajatí zostávajú aj civilisti, ktorí podľa jeho skúseností čelia podobným podmienkam ako vojaci. Pre ťažko chorých zajatcov podľa neho už nejde o mesiace či roky, ale o dni. Zdôraznil potrebu dôsledného dodržiavania Ženevských dohovorov a urýchlenia návratu týchto ľudí domov.
